Poľské mesto Osvienčim. Neslávne známe pre koncentračný tábor, v ktorom počas vojny zomrelo najviac ľudí. Nevinných ľudí. V súčasnosti sú priestory prístupné verejnosti a popod bránu s nápisom ARBEIT MACH FREI prejde denne množstvo návštevníkov. Možno sa zdá divné, prečo sa ľudia chodia pozerať na miesto, kde iní ľudia trpeli a umierali, kde je ešte dnes medzi studenými múrmi cítiť smrť.
Ja sama som si túto otázku kládla tiež, no cez to všetko ma tam čosi ťahalo. Chcela som to miesto vidieť. Niektorí žiaci našej školy túto možnosť dostali (septima a 3. A + oktávani na doplnenie miest). A tak som sa aj ja dostala do autobusu smerujúceho do Poľska, tento koncentračný tábor navštíviť. Teraz môžem povedať, že to rozhodne neľutujem. Napriek pochmúrnej atmosfére a naozaj ťaživým informáciám, ktoré som sa tu dozvedela, som odchádzala s dobrým pocitom. Pretože, ako zase iný nápis v tábore Auschwitz hovorí, kto na obete koncentračných táborov zabudne, akoby ich nechal znova umrieť. Niektoré udalosti sú smutné a v tomto prípade naozaj strašné a človek prirodzene radšej myslí a spomína na tie šťastnejšie, no sú veci ako napríklad tento koncentračný tábor a jeho obete, na ktoré by sme nemali zabúdať. Preto som pánovi profesorovi Bečkovi a pani profesorke Šnegoňovej naozaj vďačná, že nás na tento zájazd zobrali a odporúčam všetkým, ktorí v Osvienčime ešte neboli, využiť najbližšiu možnú príležitosť a ísť si tábor Auschwitz-Birkenau pozrieť a pripomenúť si ľudí, ktorí ho zažili v čase jeho fungovania.
A napokon, aby tento výlet nebol len smutný, navštívili sme cestou späť rodné mesto patróna našej kaplnky – sv. Jána Pavla II. I keď sme sa kvôli pokročilému času do múzea už nedostali, pozrieť si Wadowice bol príjemný zážitok. Tam sme si spravili spoločnú fotku, bez ktorej sa žiadny správny výlet nezaobíde a pobrali sa domov, plní dojmov a podnetov na rozmýšľanie.
Marta Páslerová, oktáva